Rodina Castillovcov z Mexika vyrozprávala osobný príbeh o tom, ako sa telesná choroba najbližšieho stala požehnaním aj pre iných:
            „Naša dcéra sa nenarodila zdravá. Lekár nám povedal, že trpí hyperkinézou. Je to mozgová porucha vyznačujúca sa nadmernou pohyblivosťou. My sme si však s manželom dva roky nepripustili, že naša dcéra je ako smršť a vie vyviesť z miery celú rodinu.
            Mala sa liečiť prostredníctvom liekov, ich účinky na ňu boli však tak škodlivé, že sme sa po konzultácii s lekárom rozhodli liečbu ukončiť. Kládli sme si otázku, prečo ju Boh neuzdravil, keď sme ho o to tak úpenlivo od jej narodenia prosili.
            Jedného dňa sme v zúfalstve poprosili kresťanskú modlitbovú skupinu, aby sa za našu dcéru modlila. Oni nám navrhli, aby sme sa za ňu modlili doma, celá rodina. A tak sme sa všetci – ja, môj manžel i deti začali každý deň desať minút modliť za uzdravenie našej dcéry.
            Obdivuhodné na našich modlitbách bolo to, že v prvom rade vyliečili naše deti z odmietania svojej sestry a zo sebectva, do ktorého sa uzavreli. Báli sa totiž, že dievčatko ich bude obťažovať a zničí im ich veci. Naša dcérka akoby zázrakom začala každým dňom viac odpovedať na lásku, ktorú sme jej všetci prejavovali.
            Po roku individuálnej liečby sme zistili, že potrebuje byť s inými deťmi. Ale ako to urobiť, keď ju v nijakej škole nechceli? Už v dvoch ju odmietli.
            Rozhodli sme sa. Spolu so sestrou sme otvorili školu pre deti s podobnými problémami. Prijali sme tu deti, ktoré všade odmietali a ktoré nemali kam ísť. Snažíme sa k nim pristupovať tak, aby spoznali, že sú milované Božou i ľudskou láskou. Každý deň sa v tejto škole modlíme za uzdravenie. A Pán uzdravuje: niekedy telo, inokedy city a dušu. Aj rodičia skrze túto školu našli miesto, kde sa o svoju bolesť môžu podeliť s inými, kde sa naučia modliť sa za svoje deti a čoraz väčšmi ich akceptovať.
            Dnes vidíme, že Boh našu modlitbu za uzdravenie vypočul už v prvom momente, ako sme o to prosili. Najprv však zmenil nás ako rodinu i každého jednotlivo vo vzťahu k nášmu dievčatku. A až potom problém, ktorý sme mali doma, mohol pomôcť mnohým iným, ktorí vo svojich rodinách prežívali podobné ťažkosti.“
            Bránime sa niekedy Božím cestám a jeho nástrojom. Modlíme sa za zmenu, za oslobodenie od skúšky, a automaticky očakávame zázraky, ktoré sa budú diať na iných. A pritom najväčším zázrakom, ktorý chce Boh vykonať, je zmena nášho vnútra a naša ochota nechať sa ním viesť.

„Utrpenie, ktoré ku mne prichádza, ma zráža z trónu môjho sebavedomia. Moja poznaná bezmocnosť prebúdza v tej chvíli Tvoje otcovské zľutovanie a potrebu Tvojho srdca rozdávať radosť. Pane, Tvoja múdrosť si volí čas Tvojej pomoci vo chvíľach, kedy to potrebujem“.
                                                                                                                      J. Kentenich